Sushi tak trochu zasuší

Autor: Katarína Vargová | 30.8.2015 o 16:18 | (upravené 29.1.2016 o 13:21) Karma článku: 4,10 | Prečítané:  1003x

Už dlho nás mátalo vo snoch. Celý polrok sme snívali o paličkách a japonskom menu. Až sa nakoniec sen stal realitou. Tri slovenské grácie konečne ochutnali ich vysnívané sushi.

Ráno som dostala veľmi užitočnú radu od starého otca: „Zober si kýbeľ!“.

Napriek tomu, že verím jeho dlhoročným životným skúsenostiam, nebola som ochotná si “kýblik“ do prípady núdze zobrať. A to len z troch celkom racionálnych dôvodov. Po prvé, také vedierko je dosť nemoderné, hlavne v krajinách bez mora a piesku. Po druhé, už som z detských čias vyrástla. Pieskoviská, formičky, vedierka a fúriky už dávno nie sú súčasťou môjho (pubertiackeho?) života. A po tretie, vždy som bola presvedčená, že môj žalúdok znesie všetko. Bohužiaľ musím podotknúť, že v poslednom čase už ani to nie je pravda. 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Po srdečnom zvítaní a oboznámení sa s najnovšími novinkami, sme s dievčatami zamierili do japonskej reštaurácie, po ktorej sme celý rok tak túžobne pokukovali.

Ovanula nás čerstvá vôňa orientu, rozkrájaná po celej miestnosti. Aj naše obavy z neznámeho jedla sa dali krájať. Nervozita narastala s každou sekundou, aspoň u mňa. Vôbec som si nevedela predstaviť ako to celé bude prebiehať. Ako budeme to záhadné jedlo nazývané sushi jesť? Prinesú nám paličky? Budeme vedieť s nimi narábať? Nemala som si náhodou predsa len zobrať to vedierko?

Otázky sa hrnuli, ale po príchode milej čašníčky úplne zmizli. Málokedy sa človek stretne s takou pozornosťou, aj keď úslužnosť by mala byť v každom správnom podniku samozrejmosťou. Príkladná čašníčka s vizážou japonskej gejše nám priniesla návod ako jesť s paličkami (hneď ako zistila, že sme ešte nijaké japonské jedlo nejedli). Milá teta. Babám to hneď išlo, akoby mali nejaké gény japonských paličkových majstrov. No u mňa to bolo úplne iné. Vlastne totálne opačné. Paličky nie a nie so mnou spolupracovať. Akoby boli začarované. Po chvíli ma moje márne úsilie naučiť sa niečo nové prestalo baviť. Vykašlala som sa na estetický vzhľad a uchopila som japonské paličky na jedenie asi tak, akoby ich uchopil každý správny slovenský bača, ktorý ešte taký podivný príbor nikdy nevidel.

O pár minút sa pred nami objavilo Maki sushi, ktoré sme si po dlhom diskutovaní a zvažovaní objednali. Dvanásť kúskov ležalo na obrovitánskom tanieri veľkom ako pristávacia plocha lietadla. Tuniak. Avokádo. Maslová ryba. Losos. Ako príloha wasabi, ktoré ničí bacili a všetky škodlivé veci, ktoré môže taká surová rybka obsahovať. Bolo nám povedané, že na začiatok sa má wasabi pomiešať so sójovou omáčkou a sushi namočiť do tejto brečky. Tak sme tak urobili. Na tanieri nechýbal ani nastrúhaný ďumbier (pre niekoho zázvor), ktorý ma nakoniec zachránil a priviedol náš gurmánsky míting k americkému koncu- “hepiendu“, ale o tom neskôr.

Terka nás odštartovala a paličky plné nákladu súdržne zamierili k otvoru zvanému ústa. Nemohla som vysypať objemný náklad naraz, musela som ísť na to profesionálne, t.j. postupne. Najprv zahryznúť, opatrne okoštovať. Zápasiť s morskými riasami nazývanými nori, skrotiť poddajnú ryžu, až sa dostať celkom k “zlatému“ stredu.

A moje myšlienkové pochody, reakcie?                                                                                              

Prvý kus tuniakového sushi: „Zaujímavá chuť. Nie je to až také zlé.“                                                 Druhé sushi s avokádom: „Toto je už lepšie. Ale aj tak by som si nedokázala predstaviť jesť to každý deň ako ľudia v Japonsku.                                                                                                          Tretie sushi alias Maslová ryba: „Už mám dosť! Asi to nezjem. Ale ešte jedno! Ach!“                     Štvrté, posledné lososové sushi: „Asi by som vážne potrebovala kýblik! Je mi zle!“                         Výťah. Aj tak by som nazvala posledný kus. Ako sa vraví: „Bola to posledná kvapka!“. Piate sústo by som už isto nezvládla.

Prečo výťah???                                                                                                                    

(Upozornenie pre tých, ktorý majú slabé žalúdky: Preskočte tento odstavec!)

No to sushi bolo ako výťah. Neustále sa vracalo späť. Človek by neveril  koľko námahy ma stálo prehltnúť ho a zatlačiť späť. A tu práve prišiel na pomoc kamarát ďumbier. Jeho paralyzujúca a ostrá aróma zničila všetku pachuť surového lososa. Po tomto hrôzostrašnom zážitku mi nedá nepovedať: „Sushi tak trochu zasuší!“

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

A čo dodať? Neľutujem, že som sa zúčastnila tejto gurmánskej akcie, ktorá doplnila moje poznatky z gastronómie. Pravdupovediac druhý krát by ma na tento neobyčajný zážitok len málokto nahovoril. Radšej skúsim niečo nové. Jedno vám však môžem sľúbiť. Jedlo à la Bear Grylls to určite nebude (húsenice, daždovky, larvy... bŕŕŕ).  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Rezník z TASR by bol v RTVS pre poslancov schodnejší než Mika

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.

ŠPORT

Spieva si Marleyho, dá si pivo. Ako Sagan trénoval v horách

Sagan sa pripravoval inak ako súperi.


Už ste čítali?