Veľký Choč a jeho „veľkolepý“ výhľad

Autor: Katarína Vargová | 11.12.2017 o 11:17 | (upravené 11.12.2017 o 11:32) Karma článku: 4,14 | Prečítané:  1031x

Atmosféra je doň vpísaná v neopakovateľných, dych vyrážajúcich panorámach. Veľký Choč (1611 m. n. m.) už od nepamäti sprostredkúva turistom pocit, že zrazu majú najkrajšie slovenské hory ako na dlani.

...zas vrždiacim tuhým srieňom

tuto bežkom, inde klzkom,

zrak upretý ustavične

na ďaleký vrchol Choča...

(P. O. Hviezdoslav – Letorosty II)

 

Valaská Dubová –1.15 hod – Stredná Poľana – 1 hod– Veľký Choč

Do Valaskej Dubovej prichádzame o pol deviatej ráno. Sivé oblaky visia nad nami až príliš nízko, hrôzostrašne sa prehýbajúce pod masami vody. A aj keď nám počasie už od začiatku naklonené nie je, rezko kráčame. Veď takéto „drobnôstky“ by nemali odstrašiť nijakých milovníkov hôr, teda ani nás. Míňame i Jánošíkovu krčmu, opradenú všakovakými legendami. Miestni obyvatelia veria, že práve tu zlapali legendárneho slovenského zbojníka Juraja Jánošíka. V skutočnosti to však bolo v obci Klenovec. Tam sa, podľa všetkého, Jánošíkovi jeho posledné útočisko stalo osudným. Avšak Klenovčania sa touto prednosťou neradi pýšia.

Cez Valaskú Dubovú prekráčame k začiatku turistického chodníka, kde nás modrá značka túži sprevádzať až do husto porastených lesov. Snehu pribúda, čľapkanicu postupne nahrádzajú mrazivo biele chumáče. No ťažké daždivé kvapky sa na nás valia neustále. Miernym stupákom vkročíme do lesa, živého organizmu, ktorý treba chrániť.

Veľký Choč tvorí svojím vápencovo-dolomitným masívom vrcholovú dominantu Chočských vrchov. Názov Choč je pravdepodobne utvorený zo slova koč, kuča, guča, čo teda znamená akýsi hrb, či kopec.

 

Zahriatie čajom (alebo aj niečím ostrejším) príde v tomto psom nečase, veruže, vhod. Jánošíkov stôl je už blízko, a tak zneužívame jeho skalné pohostinstvo a sadáme „zaň“. Posilnení (kadečím) pokračujeme ďalej. A hoci rýchle nohy okoloidúcich turistických kolegov vytvárajú značný náskok pred tými našimi, miestami ich predsa len doháňame. Teda, ako sa to vezme, keďže ja nie som schopná dohoniť ani vlastnú expedíciu. Namiesto toho vyzerám do diaľky ponad zasnežené vrcholky stromov. Možnože uvidím medveďa.

Popod Soliská sa dostávame až k Strednej Poľane, obrovskej zasneženej lúke. Tu sa napájame na zimnú trasu a modrú značku meníme za červenú. Terén sa viditeľne mení, stúpa ostrejšie nahor. Miestami to vyzerá pre nás dosť adrenalínovo, takže sme vďační za reťazami zaistenú cestu. Podaktorí z nás vytiahnu aj nejaké tie mačičky, my ostatní to musíme zvládnuť bez nich. Alebo vykmásať nejaké stromky.

Nadšené výkriky z nás vypadávajú jedna radosť. Zasnežený kosodrevinový vrchol je napriek snehu, hmle a dažďu úspešne zdolaný. Po „dvoch hodinách“ sme celí mokrí (od dažďa) a spotení (od vlastného potu) hrdo vystúpili na temeno končiara. No namiesto legendárneho výhľadu hľadíme na smotanovo-bielu oblohu, nemajúcu konca. Hoci nenachádzame vychýrený výhľad na Veľkú Fatru, Vysoké či Západné Tatry, sklamaní nie sme.

A aj keď jedna teta turistka tvrdí, že ona kvôli výhľadu do hôr nechodí, lež kondička je to, čo zmysel jej životu dáva, dovolím si nesúhlasiť. Teta, kondička sa dá získať aj v posilke, avšak hory, aké máme my, v nej nenájdete! Slovensko je predsa nádherné!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Ivan Mikloš

Priznám sa, mám veľké obavy (píše Ivan Mikloš)

Bojím sa toho istého, čoho Steven Pinker.


Už ste čítali?